Facebook
firewalking

Moja cesta vnútorného víťaza
Katarína Marszovská

Piatok, 7. február 2014

Festival Inner Winner Slovensko v apríli 2013 mi zmenil život. Inými slovami, nakopol mi ho a to poriadne. Začnem však od konca. Na jesennom festivale v roku 2012 som nebola. Áno chcela som ísť, ale nemala som peniaze „nazvyš“ na vstupenku. A v tom čase ma vôbec ani len nenapadla iná možnosť, ako sa na festival dostať ako tá, že si tú vstupenku jednoducho kúpim. A tak som nešla.

S Inner Winner Slovensko som zostala naďalej v kontakte, aspoň virtuálne, a tak sa ku mne priebežne dostávali informácie o ďalších akciách, ktoré sa pripravovali. Prišla ku mne aj informácia o pripravovanom seminári Firewalking. S myšlienkou prejsť sa po žeravom uhlí som sa posledné mesiace celkom pohrávala, niečo v tom zmysle – Waw, toto by som RAZ chcela skúsiť. RAZ. Posledný deň pred akciou som si na nete prečítala, že je posledná možnosť sa prihlásiť, že sú posledné voľné miesta… A zasa som pocítila tú túžbu –  Áno toto chcem!, ktorá však bola vzápätí znegovaná lavínou rozumných dôvodov prečo Nie – vonku je predsa zima a kopec snehu, nebudeš teraz zbytočne vyhadzovať peniaze za takú hlúposť, nemáš tam s kým ísť, je to nebezpečné, počkaj do jari…

A vtedy sa stalo niečo, o čom neskôr Jirka Vokáč Čmolík rozprával na seminári – zachytila som hlas svojho Vnútorného Víťaza, cítila som ho, počula som ho a nechala som sa ním viesť, vystihla som tú „chvíľu“, kedy som na okamih prestala vnímať rozumné dôvody (postavila som ich bokom) a nechala sa viesť túžbou –  Urob to teraz, máš príležitosť. V priebehu 5 min. som napísala organizátorom, prihlásila sa na seminár a hneď som to aj cez internet zaplatila… a potom som len zdesene pozerala na monitor pc, čo som to urobila… Peniaze z účtu odišli a namiesto nich ku mne prišiel strach.

Nasledujúcich 24 h bola pre mňa celkom „šupa“

Užívala som si strach vo všetkých jeho podobách. Strach, že skončím s popálenými nohami niekde v nemocnici. Strach, že tam budem sama a že na to budem sama. Ale najväčší bol strach, že to nezvládnem, že to proste nedokážem, že všetci prejdú, každý bude „King“, len ja nie… Proste som si neverila. Ten strach bol taký živelný a taký prítomný, až som mala pocit, že ho dokážem chytiť aj do ruky. Asi 3 hod. pred začiatkom akcie mi zazvonil mobil, akcia sa v ten deň zrušila pre náhlu snehovú kalamitu a termín sa odložil na neurčito. Normálne som počula, ako mi zo srdca spadol kameň, cítila som ako sa mi telo uvoľnilo z kŕču a ja som sa konečne mohla zhlboka nadýchnuť a zalial ma neuveriteľný pocit radosti a šťastia – ruší sa to! nemusím tam ísť! nemusím nikomu a ani sama sebe nič dokazovať! som v bezpečí, nikam sa nemusím pohnúť, nič mi nehrozí! Bolo to pre mňa celkom zábavné pozorovať samu seba a čo sa vo mne deje a aké divadlo hrajú moje emócie a tento preložený termín bol pre mňa ešte pridaný bonus celej akcie. Normálne som sa učila on-line v priamom prenose sama na sebe, ako komunikovať s vlastným telom, pocitmi a myšlienkami… Pre mňa to bola veľká lekcia, keďže pracujem ako terapeutka a žiadna teória nenahradí prežitú skúsenosť.

Termín sa preložil asi o 6 týždňov, za ten čas som dostala „pod kontrolu“ svoj strach, aj keď strach ako pud sebazáchovy tam samozrejme zostal. Na poslednú chvíľu sa na seminár prihlásila aj moja kamarátka a spriaznená duša, počasie bolo nádherné a všetko zrazu do seba zapadalo. Samotná akcia – prechod po uhlíkoch, po sklenených črepinách, prelamovanie dosky alebo ohýbanie kovových tyčí (vedieť o tomto tak sa na ten seminár ani neprihlásim!!!!) bolo… tak to sa nedá slovami opísať, je to niečo čo treba prežiť a zažiť.

Dnes viem, že to, čo som tam zažila, bolo presne to, čo som v danom čase a životnom období  potrebovala „zažiť“. Tá prvotná túžba bolo volanie mojej duše, ktorá videla viac ako som vtedy dokázala vidieť ja a chcela mi to ukázať. Potrebovala som si na vlastnej koži prejsť všetkými tými emóciami, presvedčeniami a nedôverou v samu seba. Potrebovala som si ten strach a bezmocnosť doslova „vyžrať“ a potom očistená vstať z popola ako bájny Fénix.  Potrebovala som si vlastnými rukami a nohami ohmatať tie pomyselné, a v tomto prípade i skutočné hranice kruhu a prekročiť ich. Potrebovala som zažiť ten nádherný pocit po ich prekročení, pocit absolútnej dôvery v samu seba bez ohľadu na okolnosti, pocit byť Kráľovnou svojho života.

Bezprostredne po Firewalkingu som sa rozhodla, že chcem ísť na jarný Festival a chcem pracovať v tíme Inner Winner Slovensko, aj keby tá práca mala byť „zdarma“. Napísala som organizátorom a dostala som príležitosť ísť na jarný festival 2013 ako dobrovoľníčka. O necelý mesiac som už na festivale pobehovala v oranžovom tričku a zažívala tú úžasnú atmosféru a to nielen ako bežný návštevník, ale aj ako člen tímu.

Tiež som už dlhšiu dobu chcela urobiť niekde výstavu mojich obrazov a zrazu ani neviem ako oslovila som toho správneho človeka, poprosila ho o spoluprácu a do týždňa som inštalovala svoju prvú výstavu obrazov. Veci, nad ktorými som predtým ani neuvažovala, lebo boli  v kategórii „pre mňa nemožné“ sa zrazu dostávajú do kategórie „a čo keby?“. Veci, ktoré sa predtým zadrhávali sa zrazu dostávajú do pohybu. Prekážky, ktoré mi predtým stáli v ceste sa zrazu menia na príležitosti a strachy, ktoré ma predtým brzdili sa zrazu menia na energiu, ktorá ma posúva dopredu. Príležitosti naozaj neustále chodia okolo nás, ale my ich buď nevidíme, alebo máme strach ich využiť, alebo je pre nás proste nepredstaviteľné, že by sme ich vôbec mohli využiť.

Viem, že to znie ako klišé, sama so sebou pracujem už dlho, ako terapeut pracujem aj s inými ľuďmi, poznám teóriu, techniky, postupy…ale až teraz môžem sama pred sebou povedať, že už to nielen poznám, ale aj viem. Viem, že sa to dá. Viem, že to dokáže každý. Viem, že keď človek naozaj chce a rozhodne sa pre svoj sen, tak tam, kde predtým bola stena, zrazu sa otvoria dvere. Viem to, lebo som sama tou stenou-dverami prešla. A vôbec to nebolelo.

Firewalking pre mňa vytvoril priestor – priestor, v ktorom som si mohla ja sama uvedomiť, čo v praxi znamená nekonečný potenciál možností. Uvedomiť si, že ja sa rozhodujem, ktorú z možností si vyberiem, a keby aj tá možnosť bola pre iných akokoľvek šialená a nemožná, rozhodujúca je moja viera a postoj – to je cesta, ktorá ma bezpečne privedie k môjmu cieľu.

Firewalking ma tiež nakopol k prekročeniu tohto priestoru, k prekročeniu hraníc kruhu a  zoznámil ma s mojim Vnútorným Víťazom, s tou časťou môjho Ja, s ktorou už dokážem bezpečne posúvať hranice sama. A ja som Firewalkingu za tento priestor a „zoznamovací kopanec“ nesmierne VĎAČNÁ. :)

Autor: Katarína Marszovská

NEURORESTART FIREWALKER

9.4.2016